Mládež na šikmej ploche

Zo šikmej plochy je cesta na rovinu ťažká a dlhá. Problémom sa vyplatí predchádzať skôr, ako vzniknú. Pripravili sme našim deťom a mladým prostredie, ktoré napĺňa ich potreby a cítia sa v ňom bezpečne? Poslanci Peter Lenč a Rudolf Rosina sa porozprávali so zaujímavými ľuďmi, pre ktorých sa práca s mládežou stala poslaním.

Rozhovor Petra Lenča s Jánom Horeckým – riaditeľom Spojenej školy sv. Františka z Assisi, Karloveská 32

PL: Ste pedagógom, riaditeľom školy, máte bohaté skúsenosti s deťmi
JH: Áno. Najmladší žiaci na škole majú 6 rokov a najstarší 19. Vďaka svojmu povolaniu mám skvelú príležitosť byť svedkom ich životnej cesty od útleho detstva k dospelosti.

PL: Čím je ovplyvnené to, že z nevinných prváčeniec sa časom stanú už nie tak celkom nevinní tínedžeri?
JH: Človek v každom veku je ako guľôčka na šikmej ploche. Potrebujete energiu už len na to, aby ste sa nespustili dole. A oveľa viac námahy, aby ste stúpali hore. Námaha a prekonávanie prekážok dnes „nie sú v móde“. Mnohí rodičia sa viac sústreďujú na odstraňovanie prekážok deťom než na ich sprevádzanie pri ich prekonávaní. Žiaľ, je to rozšírený trend vo svete – zvyšovať očakávania a nároky na druhých ľudí a znižovať schopnosť niečo ustáť, dobrom prekonať. To oslabuje charaktery a veľmi zle výchovne vplýva na deti.
Ďalším faktorom je naša schopnosť užívať osobnú slobodu. Ľudskosť človeka je nevyhnutne spojená s jeho slobodnou vôľou. Čím viac osobnej slobody máme, tým väčší priestor máme na rozhodnutia – od morálne odporných až po žiarivo sväté skutky. Malé deti nemajú veľký priestor na prejavy slobodnej vôle. Tento priestor sa však prirodzene zväčšuje. Prečo sa niekto rozhodne pre dobro alebo zlo sa podobá na otázku, prečo niekto ochorie, a iný nie. Veľký vplyv na obe situácie má zdravie, kondícia a výživa. Tieto tri atribúty majú význam nielen pre ľudské telo, ale aj pre jeho ducha. Nie je jedno, čím sa dieťa kŕmi duchovne, akú atmosféru dýcha doma či v škole, čím sa živia jeho oči a uši, v čom sa trénuje.

PL: Častým javom v našom meste je vandalizmus, neúcta k hodnotám vytvoreným niekým iným
JH: To je len viditeľný prejav nesúladu medzi mierou osobnej slobody, pripravenosťou užívať slobodnú vôľu a výchovou detí v atmosfére našej spoločnosti. V demokratickej spoločnosti sa mladistvý vandal nemusí obávať trestov – strach (primitívny, ale silný nástroj neslobodných režimov) sme zatiaľ nedokázali nahradiť odporom ku zlu. Egocentrická kultúra, v ktorej namiesto skutočných ideálov je ideálom maximalizácia vlastného prospechu, nemôže viesť deti k úcte voči dielu iných.

PL: Je to aj vyspelosťou spoločnosti? V susednom Rakúsku takéto prejavy nevidíme
JH: Presne tak. Kultúrna vyspelosť a úroveň spoločnosti sa buduje dlhodobo. Začína budovaním identity u malého dieťaťa a postupuje cez identifikáciu sa so vzormi a začlenením sa do spoločnosti prijatím svojho povolania a zmyslu života.

PL: Je nejaká nádej, že sa to do budúcnosti zlepší? Vie s tým miestna komunita niečo robiť?
JH: Samozrejme, každý človek to môže ovplyvniť. Veľa ľudí v Karlovej Vsi nachádza zmysel života mimo svoj pupok a bankový účet. Títo ľudia sú skvelými učiteľmi života pre deti, ukazujú im bohatší svet, v ktorom je dobrodružstvom ísť náročnejšou cestou smerom hore, aj cez sebazaprenie, osobné nasadenie, odvahu riskovať, že budete odmietnutí; dajú im ochutnať zázrak čistej slobody.
To sa nedá rýchlo dosiahnuť nejakým politickým programom alebo učebnými osnovami. Ale je dobré o tom premýšľať, hovoriť a konať. Potom sa môžeme tešiť z mladých ľudí, ktorí svojim šarmom a človečinou naplnia sálu skvelým plesom, ku ktorému nepotrebujú alkohol, z detí, ktoré vedia každý deň odolať deštrukčným pokušeniam a svojou čistotou nás zahanbujú a ľudskou krásou napĺňajú nádejou a šťastím. Som vďačný, že toho môžem byť svedkom.

Peter Lenč
nezávislý poslanec

Rozhovor Ruda Rosinu s Martinom Gabajom – predsedom ZR na ZŠ A. Dubčeka, Majerníkova 62

RR: Prečo sa mládež dostáva „na šikmú plochu“?
MG: Hlavnou príčinou je zlyhanie rodiny. Dieťa potrebuje pozornosť rodičov už od útleho detstva. Rodičia si často svoju úlohu zjednodušujú. Namiesto vlastnej pozornosti a času zahŕňajú deti televíziou, mobilmi, počítačovými hrami. Deti sú od útleho detstva samé. Spoločnosť im robí mobil. Program tvorí ulica.

RR: Hovoríš o nedostatku osobného kontaktu, lásky alebo záujmu?
MG: Prvý faktor je láska. Láska, ktorá si uvedomuje, že dieťa má nielen základné potreby. Možno rodičia v detstve nezažili rodičovskú lásku. Dieťa majú radi, ale nevedia mu lásku odovzdať. Niekedy je to iba zjednodušenie si života. Dieťa vnímajú ako záťaž.

RR: Možno je to chybné nastavenie priorít. V snahe o zabezpečenie rodiny zabúdajú na citovú a emocionálnu stránku?
MG: Iste, citový a emocionálny deficit v rodine vyvoláva potrebu o jeho naplnenie. Ak to nejde v rodine, hľadá dieťa takúto možnosť mimo nej. V uličnom kolektíve často niekto preberá rolu „otca“ a niekto rolu „mamy“. V tomto kolektíve sa správajú neprirodzeným spôsobom: bez zábran, nekontrolovane. Z rodín si prinášajú vzory, zlozvyky a slovník. Prvý kontakt s cigaretami a alkoholom je už vo veku okolo 10 rokov.

RR: Keď príde k takémuto zlyhaniu, čo môžu rodičia robiť, aby dieťaťu pomohli?
MG: Je to veľmi ťažké, pretože sú si veľmi vzdialení. Rodič stratil to najdôležitejšie spojenie – dôveru. Snahy rodičov obyčajne vedú k ešte väčšiemu vzdialeniu. Rodičia si nevedia rady, deti odmietajú pomoc rodičov alebo odborníkov. To sú tie najhoršie prípady.

RR: Ak je rodina v takejto vážnej situácií, čo môže robiť spoločnosť?
MG: Vie účinne vstúpiť tým, že je všímavá. Treba si všímať ľudí v okolí, zmeny ich správania, vzhľadu, vyjadrovania. Všímať si, v akých podmienkach vyrastajú deti a čo robia. Nebyť ľahostajní! Je to ťažké, ale je treba osloviť deti a aj ich rodičov. Tu by mala byť aktívna škola, obec, štát, skrátka celá spoločnosť. Treba sa zaujímať aj o spolužiakov vlastných detí, najmä ak majú horšie výsledky alebo nemajú záujmové aktivity po vyučovaní. Dieťa by malo mať vo voľnom čase aktivity, ktoré ho vnútorne naplnia. Cieľom je eliminovať uličný samovývoj, hlavne vo veku do 10 rokov. Toto treba riešiť už na začiatku školskej dochádzky.

RR: Poznám ťa ako aktivistu, ktorý dokáže zveľadiť verejné prostredie, zapojiť mladých ľudí, ktorí sa zapájajú s prekvapivým nadšením
MG: Deti už od 6 rokov sú veľmi ochotné zapojiť sa do zveľaďovania okolia pomocnými činnosťami. Od 10 rokov sú možné tvorivé aktivity – náter oplotenia, múrov, kreslenie obrázkov. Od 14 rokov sa už dokážu podieľať aj na väčších projektoch a koordinovať ich časti. V tomto veku si to užívajú so spolužiakmi, majú pocit zodpovednosti, vidia, ako sa dá dosiahnuť cieľ. To ich rozvíja a motivuje. Eliminuje to aj riziko poškodzovania okolia.
Aktivite s mládežou sa venujem už piaty rok. Začal som z lásky k vlastným deťom, aby mali veľa kamarátov. Každé dieťa je formované aj prostredím, v ktorom žije a ľuďmi, s ktorými sa stretáva. Izolovať vlastné deti od okolia sa nedá, ale spájať deti do kopy v priateľstve je možné! Do aktivít sa snažím zapájať aj „deti z ulice“, zažívam pri nich úžasné chvíle. Je napĺňajúce spestriť im aktivity, byť ich partnerom a vidieť ich radosť. Za toto poznanie som veľmi vďačný.

Rudolf Rosina
nezávislý poslanec

Rozhovor Ruda Rosinu a Fofo – skautskej oddielovej radkyne.

RR: Stretla si sa priamo alebo v tvojom okolí s alkoholom, drogami?
F: Samozrejme.

RR: Si skautka, maturantka, obyvateľka sídliska. Sú rozdiely vo vzťahu týchto skupín napr. k alkoholu?
F: Iste. Rozdiel je často v miere. Alkohol, ako všetko v živote, je dobrý sluha, ale zlý pán. Uvedomovanie si zodpovednosti je tiež dôležité.

RR: Prečo sa niektorí mladí ľudia uchyľujú k alkoholu, drogám, alebo iným spoločensky nežiaducim prejavom?
F: Myslím, že alkohol, drogy, sexualita a ďalšie „šteklivé témy“ sú príliš tabuizované, a tým pre niekoho atraktívne. Vo veľkom ohrození sú ľudia, ktorí majú pocit, že sú vyčleňovaní z kolektívu. Mladý človek, ktorý nenájde pochopenie doma ani v škole, sa ochotne pridá ku komukoľvek, kto ho akceptuje. Dôležité je, kto ho osloví. Mám pocit, že často práve tí „morálne správni“ rýchlo odsúdia človeka. Slová netreba podceňovať a mladý človek ľahko uverí tomu, že je zlý, ak to počuje od autorít.

RR: Takže nedostatky vo výchove? Kto urobil chybu: škola, rodina, súrodenci, starí rodičia, internet?
F: Kto chce, na internete nájde čokoľvek. Problém je, keď v rodine nenájde potrebné zázemie, keď sa nemôže zdôveriť alebo spýtať, čo potrebuje. Dieťa prirodzene hľadá oporu a porozumenie v najbližšom okolí, predovšetkým v rodine. Problém je, ak ju nenachádza. Samozrejme, nastavenie určitých mantinelov je potrebné.

RR: Výchova v rodine, aká by mala byť?
F: Každý človek je iný, potrebuje individuálny prístup. Prílišná striktnosť, obmedzovanie, kontrolovanie, prikazovanie a zakazovanie nie sú príliš efektívne. Vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je veľmi dôležitá dôvera. Buduje sa veľmi ťažko, vyžaduje si veľa času, je veľmi krehká a ľahko sa dá stratiť. Ale bez dôvery sa nedá vybudovať žiadny vzťah.

RR: Spomenula si čas. Kedy je ten správny čas venovať sa deťom?
F: Odjakživa! Keď sa už stane prvý problém, napr. s alkoholom, je neskoro. Samozrejme, „Lepšie neskoro ako nikdy“. Nedá sa predpísať presný denný počet minút. Určite by to malo byť pravidelne, dostatočne často a samozrejme, vždy vtedy, keď to je treba a spôsobom, akým je treba. Nevyhnutný je pocit partnerstva. Čas strávený mentorovaním je premrhaným časom.

RR: Hovoríš o láske?
F: Presne! Láska je základom každého úprimného vzťahu.

RR: Láska a čas? Mnohí rodičia trávia veľa času v práci. Ľúbia svoje deti a chcú im dopriať to najlepšie. Čo si o tom myslíš?
F: Sú základné existenčné potreby: bývanie, jedlo, ošatenie. To najcennejšie, čo človek má a čo môže dať, je čas. To jediné sa nedá vrátiť späť, kúpiť ani nijako inak získať. Čas venovaný deťom je to najcennejšie, čo môžu dať. Možno si to dieťa spočiatku až tak neuvedomí a radšej by malo super dovolenku či nový mobil, ale s odstupom času si to bude vážiť o to väčšmi.

RR: Mladý človek so slúchadlami v ušiach šúchajúci smartfón. Vieš si predstaviť život bez nich?
F: Pravidelne trávim tri týždne v roku naskautskom tábore bez elektroniky, internetu a signálu. Sú to najpokojnejšie týždne roka! V bežnom živote je moderná technika nesporným prínosom. Ale, ako som povedala, aj toto má byť dobrý sluha, a nie zlý pán.

RR: Dostávame sa k téme skauting?
F: Mnohí ľudia si predstavujú skautov ako ľudí chodiacich v rovnošate, loviacich po lesoch bobríky. My sme však „mestskí skauti“ a ja osobne príliš športovať nemusím. K skautingu ma pútajú osobné vzťahy, silné zážitky a priateľstvá. Skauti sa pri svojej činnosti musia spoľahnúť sami na seba. Napríklad, rozdiel medzi školským výletom a skautským táborom je ten, že na výlete je všetko zabezpečené, vrátane programu a dozoru. Na tábore si musíme zabezpečiť všetko sami. Predovšetkým si robíme vlastný program a dozeráme sami na seba. Človek má šancu skutočne poznať seba, ale aj ostatných. Najmä v krízových situáciách, o ktoré nie je núdza.

RR: Napríklad?
F: Ak dva týždne leje, všetko šatstvo je mokré a namiesto trávy je bahno po členky, človek sa vyfarbí. Obzvlášť, ak je akurát nevyspatý a teplá večera prihorela.

RR: Čo je náplňou práce „mestských skautov“?
F: Čokoľvek. Je to vec dohody a osobných potrieb a preferencií jednotlivcov. Najdôležitejšia nie je samotná činnosť, ale to, že sa robí spoločne v kolektíve duchovne spriaznených ľudí. Základom sú kolektívy po asi šiestich, ktoré sa dokážu zhodnúť na spoločnom programe.

RR: Ak má niekto „slabšiu chvíľu“?
F: Tá sa obyčajne prejaví zmenou správania. Vzťahy sú zvyčajne také blízke, že táto zmena neprejde bez povšimnutia a pomoci. Často postačí možnosť zdôveriť sa, podeliť o problém.

RR: Nemala by toto riešiť rodina?
F: Samozrejme, rodina je dôležitá! V kolektíve rovesníkov sú však iné vzťahy. Každý z nás má svoje tajnosti, ktoré nerád posúva ďalej. Sú veci, ktoré sa ľahšie zveria priateľovi ako rodičovi. Netreba zabúdať, že aj rodičia majú tajnosti pred deťmi.

RR: Slovo na záver?
F: Ľudí by sme nemali súdiť a odsudzovať, ale predovšetkým sa snažiť ich pochopiť!

Rudolf Rosina
nezávislý poslanec