Ani najlepšie navrhnutý verejný priestor nemôže fungovať, pokiaľ ho ľudia nebudú radi využívať a starať sa oň.

Verejný priestor je v prenesenom význame zrkadlom spoločnosti alebo spoločenstva, v ktorom sa pravdivo odrážajú hriechy minulosti, krivdy aj nádeje budúcnosti. Kľúčom k opätovnému osvojeniu si verejného priestoru je návrat istoty, že to, čo je verejné, je naozaj naše. Potreba presvedčiť, že dokážeme doň premietať vlastné predstavy, a tak spoluutvárať autentický život v určitom spoločenstve, stvárňovať ho spoločným úsilím.

Ktosi povedal, že realita sa spriada z príbehov, nie z matérie. Nie je to inak ani s verejným priestorom. Ak nepochopíme, že verejný priestor je aj náš príbeh, a tak, ako sa k nemu správame ako jednotlivci, taký bude pre všetkých, potom sa veľa nezmení.

Keď sme sa presťahovali na Kútiky, vyzeralo to v našom okolí asi takto:

To sme bývali na Púpavovej. V roku 1970 sme sa presťahovali do domu, v ktorom bývam dodnes. Okolie domu vidíte na ďalšej fotografii:

Hrávali sme sa na stavenisku medzi ulicami Levárska, Silvánska, Brodská a Karloveská. Dvor bol plný panelov, dosiek a blata. Naši rodičia nás napriek tomu nemali strach pustiť von hrať sa s kamarátmi. Trávili sme tam bez dozoru celé dni a naše priateľstvá z tých čias trvajú dodnes.

Časom začali dvor upravovať a v časti, ktorá sa mala stať detským ihriskom, vybetónovali jamu. Ihrisko sa stalo realitou až o niekoľko rokov.

Jamu sme však výborne zužitkovali. My, deti vo veku 10-15 rokov, sme v gumákoch z jamy naplnenej dažďovou vodou holými rukami vynosili niekoľko fúrikov stavebného odpadu vrátane kusov železa a betónu. Sami sme si tak pripravili „dokonalú“ plochu na korčuľovanie. Korčuľovali sme sa celú zimu. Neskôr nám veľké ihrisko vyasfaltovali. Tam sme stavali drevenú ohradu a po večeroch ihrisko polievali vodou. Mali sme vlastné hokejové bránky a na tie časy nám zostali čarokrásne spomienky. Prečo mám pocit, že o toto sú naše deti chudobnejšie?

Náš dvor je dnes omnoho krajší. Ihrisko a pieskovisko prešlo viacerými zmenami. Napriek tomu basketbalové koše už zožrala hrdza. Asi preto, lebo deti, ktoré sa starali o svoje ihrisko, sú už dámami a pánmi v najlepších rokoch.

Náš dvor je tým, čo sa označuje ako príťažlivý verejný priestor

Trúfam si ho tak nazvať aj preto, že pravidelne sem prichádzajú mamičky s deťmi, ktoré nebývajú na našom dvore, aby tu s inými mamičkami trávili čas na ihrisku. Viacerí susedia s láskou každú jar vysádzajú letničky, plejú burinu, okopávajú, strihajú kríky.

Karloveské „účkové“ dvory vôbec pokladám za geniálny nápad architektov. Napriek tomu, že je priestor dvora verejný, obýva ho pomerne uzatvorená skupina ľudí.

Veľmi sa teším, keď vidím na lavičkách čulo sa zhovárajúce mamy mojich spolužiakov, susedov, ktorí s láskou venčia svojich miláčikov a slušne si po nich upratujú bobky…

Nie sme dvor dokonalý, máme aj v našom dvore susedu, ktorá na malú radosť všetkých kŕmi holúbky chlebom, máme nášho bezdomovca, susedov, ktorí celé dni nechávajú psíka v byte nariekať, že je sám, ale to asi patrí k pestrosti života.

Stáva sa, že ma niekto zastaví na ulici a žiada, aby bolo v jeho dvore vybudované nové ihrisko, lebo to 100 m vzdialené je až príliš ďaleko, že si niekto sťažuje, že nemá kde zaparkovať, že tráva pod oknom už prerástla 15 centimetrov a treba ju pokosiť, a že…. Vtedy sa mi vynorí spomienka na časy, keď tu nebolo takmer nič. Aj ako deti sme pochopili, že bez nášho pričinenia nám nikto nič len tak nedaruje. A je mi trochu smutno.

Karlova Ves má dnes mnoho krásnych priestorov, ktoré by mohli byť ešte krajšie

Dvor od dvora je iný a je vizitkou hlavne ľudí, ktorí okolo bývajú, tento priestor si vážia a podľa svojich možností ho zveľaďujú a chránia.

Je aj iný prístup. Neustále sa sťažovať, hľadať vinníka, volať na zodpovednosť toho či onoho. Ani pri najlepšej vôli nie je momentálne v silách obce vyriešiť všetky požiadavky, nasadiť čaty všade, kde treba a podľa možnosti hneď.

Bolo by skvelé, keby sme pochopili, že verejné priestory sú našou spoločnou vizitkou.

Bolo by skvelé, keby sme dokázali spoločne diskutovať o predstavách „spoluobyvateľov“ priestoru o jeho možnej tvári.

Pokiaľ sa budeme len spoliehať na to, že sa nám oň niekto postará, s veľ kou pravdepodobnosťou nebudeme spokojní, lebo to spraví podľa seba, nie podľa našich potrieb.

Je mnoho vynikajúcich príkladov, kde si vzájomne pomáhajú obyvatelia i samospráva s porozumením pre svoje možnosti. Tešíme sa z krásnych balkónov, upravených predzáhradiek aj útulných vnútroblokov. A preto hľadáme možnosti, ako podporovať aktívnych a vynaliezavých obyvateľov a susedov, ktorí sa vytrvalo a nadšene starajú o svoje okolie.

Hana Zemanová
nezávislá poslankyňa