Každá vláda robí to, čo si želá, alebo čo jej dovolí väčšina obyvateľov. Platí to nie len pre centrálnu vládu štátu, ale aj pre „vládu“, čiže starostu, poslancov a úradníkov každej obce či mestskej časti. Výnimkou je totalitná diktatúra alebo okupácia krajiny cudzou mocnosťou.
Ako ukázal november 1989, za trochu priaznivých vonkajších okolností môže dostatočné množstvo ľudí odstrániť aj totalitnú nedemokratickú vládu. Na mnohých príkladoch z demokratického zahraničia zas vidíme, že spoluprácou občianskych aktivít možno zmeniť aj zlé, či proti záujmom väčšiny idúce rozhodnutia štátu a miestnych orgánov. Niekoľko pozitívnych výsledkov sme mali už aj na Slovensku. To že ich je tak málo je dôsledkom a obrazom slabej demokracie.

Za každej vlády sa aj niečo užitočné vybuduje a žiadna nemá prostriedky na dosiahnutie ideálneho stavu. Aj za komunistickej diktatúry sa postavili tisíce bytov, cesty a most, rozšírila sa sieť MHD. Ale pri tom sa barbarsky zbúralo podhradie, chátralo historické centrum, ničilo sa životné prostredie. O negatívach bolo zakázané hovoriť, a tí, ktorí to spravili napríklad dokumentom „Bratislava nahlas“ boli postihovaní ako nepriatelia štátu. Mnohí sme oprávnene čakali, že po získaní slobody sa aj budovanie obcí výrazne zlepší najmä v oblasti kultúrnych pamiatok a ochrany prírody. Sloboda, návrat súkromného vlastníctva spojeného so zodpovednosťou zaň a verejná kontrola odstránili uniformitu hromadnej výstavby a priniesli obnovu historického centra. Nedostatočná reforma politického systému a štátnej správy však priniesli občas až nečakane zlé narábanie s verejným majetkom a uprednostňovanie osobných záujmov niekoľkých nekultúrnych investorov a skorumpovaných úradníkov pred obecným dobrom. Média, v Bratislave zvlášť Bratislavské noviny, priniesli za 20 slobodných množstvo konkrétnych výsledkov takéhoto správania. Z hľadiska rozvoja a budúcnosti mesta je asi najhorším skutočnosť, že veľkí a bezohľadní investori sú hlavnými organizátormi výstavby v Bratislave i na mnohých iných miestach Slovenska. Obludný River park a PKO pred likvidáciou, veža pri Auparku, lekáreň U Salvatora, zbúrané technické pamiatky či kauza parku na Belopotockého sú len najznámejšími z mnohých bratislavských prípadov, keď maximálne zisky investorov prevalcovali záujmy a potreby väčšiny občanov. Mnoho menších prípadov, keď bolo poškodených „iba“ niekoľko desiatok či stoviek miestnych obyvateľov sa do médií ani nedostane.

Hlavnými aktérmi sú pochybní a nekultúrni zbohatlíci, developeri a finanční žraloci. Hlavnú zodpovednosť však majú politici od poslancov NR SR až po miestnu samosprávu, vedúci pracovníci stavebných, pamiatkových a ďalších podobných úradov, i sudcovia, ktorí väčšinu káuz riešia v neprospech verejného dobra.

Podobné ťažkosti sa na niektorých úradoch často opakujú pri vybavovaní sťažností či požiadaviek občanov. Napríklad na získanie stavebného povolenia na drobnú stavbu, ktorou ovplyvní nanajvýš obyvateľov 3-4 susedných parciel, musí „obyčajný občan“ v bratislavskej Karlovej Vsi vynaložiť mnohonásobne viac času a námahy ako v rakúskom Bergu na druhej strane Dunaja. Neporovnateľne ľahšie je tu však získanie stavebného povolenia na veľkú stavbu, ktorá zničí kus verejnej zelene alebo natrvalo zhorší životné prostredie stovkám rodín. Alebo aj legalizovanie takejto čiernej stavby. Rovnaký rozdiel je medzi väčšinou Bratislavy a Viedňou, medzi väčšinou Slovenska a všetkými demokratickými krajinami na západ od našich hraníc. A ešte väčší rozdiel je v tom, ako u nás nemožno napraviť zlé rozhodnutia úradov, a ako žiaden politik a štátny úradník nenesie zodpovednosť za zlé rozhodnutia. dokonca ani keď sa pri tom porušil zákon či iné predpisy.

Väčšina občanov samozrejme nevidí do zákulisných detailov a nemá možnosť a chuť podrobne študovať v ktorej fáze ktorého prípadu nesie väčší podiel viny zle formulovaný zákon, a kedy ktorý konkrétny úrad či úradník. Samozrejme sú aj slušní a kvalifikovaní pracovníci, každý má právo na omyl, a občas môže ísť o nešťastnú zhodu okolností. Celkový výsledok vo väčšine prípadov však pripomína čašníka či predavačku, ktorá sa deväť krát z desiatich pomýli v neprospech zákazníka. Často, opakovane a vo vážnych veciach s trvalými následkami. To ale už nie je náhoda. Logické vysvetlenie je iba jedno. Buď sú vo vedúcich pozíciach ľudia príliš neschopní a nekvalifikovaní na túto prácu, alebo sú to ľudia všetkého schopní keď im niektorí investori ponúknu ekonomické výhody pre nich alebo ich stranu. Plat, ktorý každý mesiac dostávajú však pochádza z našich daní, a preto máme právo požadovať, aby slúžili predovšetkým väčšine slušných ľudí a potrebám čo najlepšieho rozvoja mesta.

Ak sa v slobodnej krajine správa verejných záležitostí deje proti názorom a záujmom väčšiny občanov, nie je to iba vinou zlých politikov a egoistických lobbistov. Umožňuje im to aj nedostatočný záujem, poznanie a aktivita slušných ľudí. Keď v diktatúre protestovalo niekoľko desiatok slobodymilovných ľudí, mohli ich uväzniť. Pár tisíc účastníkov sviečkovej manifestácie rozháňali vodnými delami. Keď vyšlo do ulíc opakovane niekoľko sto tisíc ľudí, totalitný režim padol. Posledné roky po každých komunálnych voľbách novinári, politici a politológovia špekulujú aj o nízkej volebnej účasti. Málokto povie, že hlavnou príčinou je skúsenosť občanov, že v klientelizme a nekvalifikovanom riadení na komunálnej úrovni sú medzi stranami najmenšie rozdiely. Takýmto politikom a úradníkom to vyhovuje. Občas usporiadajú ohňostroj či miestne hody pri ktorých sa tvária ako keby to platili z vlastného a nie z našich daní a mnohí sú spokojní. Rád by som vedel, koľkí občania sa pri tom zamyslia nad tým koľkonásobne vyššie prostriedky idú skrytými kanálmi do súkromných vreciek. a čo sa ešte musí stať, aby sa dostatočné množstvo ľudí rozhýbalo a niečo zmenilo.

V Bratislave, september 2010

Pavol Martinický

Autor odporúča: Úvahy o láske a politike