Skúsenosť za 10 eur

Niekedy začiatkom leta som išiel do práce. Ponáhľal som sa. Na Karloveskej nechodili električky. Na „Molecke“ boli na zastávkach záľahy ľudí. Zastal som preto pri ZUŠ-ke a ponúkol som čakajúcim odvoz. Po krátkom ostýchaní som nabral štyroch pasažierov v seniorskom veku. Jeden pár vystúpil pod mostom a dve ženy som odviezol k bývalému „Prioru“. Jedna z nich bola obzvlášť rada, lebo cestovala do nemocnice „U milosrdných“, kde mala vyzdvihnúť manžela po hospitalizácii. Aj jej cestou nervózne telefonoval, pretože meškala. Keď pani vystupovala, položila mi na sedadlo 10 eur, poďakovala sa a „zmizla“. Ani som sa nestačil ohradiť proti takej neúmernej odmene. Bola preč.

10 eur je veľa peňazí. Obzvlášť pre dôchodcu. Je to asi dvakrát viac, ako by stála cesta taxíkom, ktorú by si nedovolila zaplatiť. Zdalo by sa jej to priveľa. O to viac si cením tých desať, ktoré mi tam necha- la. Bol to nielen prejav vďaky za pomoc v núdzi, ale celkom iste aj prejav vnútornej hrdosti a naučené jednoduché pravidlo – nezostať nič dlžný.

V tomto sa s paňou vnútorne stotožňujem. Tie peniaze neviem vrátiť, ale nemôžem ich ani prijať. Celkom by mi to pokazilo ten príjemný vnútorný pocit, že som mohol a aj bol užitočný. Tých 10 eur mám odložených. Hľadám spôsob, ako ich „posunúť“ ďalej – k niekomu núdznemu, kto by ich užil na dobrú vec. Možno mu nepomôžu, ale ho potešia. Preto vopred ďakujem tej neznámej panej.

Rudolf Rosina
nezávislý poslanec