V európskych krajinách, kde demokracia funguje od konca 2. svetovej vojny alebo dlhšie, sa politické strany zväčša delia do dvoch základných skupín – na pravicovo-konzervatívne a ľavicové. Tie sa líšia najmä v názore na mieru zasahovania štátu do ekonomiky, prerozdeľovania prostriedkov na rôzne sociálne účely, a v pohľade na niektoré morálne otázky ako napr. ochrana života a rodiny. Zhodujú sa v budovaní demokratických inštitúcií vrátane kvalitnej vymožiteľnosti práva, a v rešpektovaní vôle občanov. Extrémistické strany sú tam v menšine, a keď vo voľbách dostanú vyše 15%, médiá a odborníci bijú na poplach.

Na Slovensku je to tak, že od pádu komunistickej diktatúry podnes sa politické strany delia na dva základné bloky, tesnou väčšinou vyhrávajúce voľby: 1. ľavicovo (post)komunisticko nacionalistický, ktorého súčasťou vrátane vedenia sú aj ľudia, ktorých by na západe označili za extrémistických populistov. Táto koalícia keď bola pri moci vždy hrubo porušovala demokratické princípy vrátane devastácie súdnictva, snahy manipulovať médiá a brzdenia reformy štátnej správy. 2. „pravicovo“ kresťansko-konzervatívne-liberálne strany, ktoré síce s chybami a často nedôsledne, ale predsa len usilovali o ekonomické reformy a budovanie demokracie. Jej podnes nedostatočnú kvalitu dokazuje biedna vymožiteľnosť práva, obrovská korupcia v štátnej správe, aj fakt, že v parlamente sa dlhodobo a opakovane najľahšie nájde ústavná väčšia hlasujúca za zachovanie poslaneckej imunity a iných výhod. Tá je však napriek rôznym rečičkám o ochote na jej zmenu, a pseudodôvodom za jej zachovanie viac pokračovaním totalitného papalášstva než zabezpečením demokratickej slobody prejavu.

Nespravodlivý systém

Hlavnou oblasťou, v ktorej sú si všetky naše politické strany a vládne koalície najviac podobné, je ignorovanie princípov spravodlivosti. Od politiky hrubých čiar za minulosťou, až po klientelizmus pri akomkoľvek narábaní so štátnym majetkom, od najvyšších miest štátu až po komunálnu politiku. Podľa zdravého rozumu, Biblie i učenia katolíckej Cirkvi však „Vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku je základnou úlohou, ktorej musí znova čeliť každá generácia.“ (Benedikt XVI.) S tým súvisí že „Nedostatok istoty sprevádzaný korupciou štátnych úradov, šírením nečestných prameňov obohacovania a ľahkého zisku spočívajúcich na ilegálnej a špekulatívnej činnosti, je jedna z hlavných bŕzd rozvoja a hospodárskeho poriadku.“ ( Ján Pavol II.) Stručný súhrn toho čo hovorí „Cirkev o štáte a politike“ som uviedol napr. na Martinicky.blog.sme. Túto „základnú úlohu“ sme za 20 slobodných rokov nesplnili. Konkrétnych dôkazov a príkladov od najvyššej až po komunálnu úroveň riadenia máme na hrubú knihu. To priamo súvisí so základnými princípmi demokracie, ako reálna rovnosť občanov, sloboda spojená so zodpovednosťou úmernou moci a postaveniu, a vymožiteľnosť práva. Preto na vládnej a parlamentnej úrovni predsa len boli rozdiely v miere takéhoto šafárenia a hlavne v transparentnosti, v ktorých boli kresťansko-konzervatívne-liberálne koalície badateľne lepšie, než nacionálno-socialistické. Lepšou sa po sto dňoch od vzniku zdá byť aj súčasná Radičovej vláda oproti Ficovej.

Filozofia a komunálna politika

V médiach, oficiálnych postojoch politikov a v parlamente sa prejavuje aj ich filozofické a ideologické zameranie. Nie len v postoji k otázke výhrady svedomia, ochrany života či postavenia rodiny, ale aj v názoroch na daňový a odvodový systém a mieru a spôsob štátneho zasahovania do kultúry, vzdelania, ekonomiky či riešenia sociálnych problémov. Názorová blízkosť v týchto veciach je jedným z faktorov ovplyvňujúcich vznik koalícií.

V komunálnej politike a voľbách sa na Slovensku tvoria podivné koalície strán, ktoré v mediálnych debatách a v parlamente stoje proti sebe, dokonca aj vo vládno-opozičnom vzťahu. Niektorí to odôvodňujú nadstraníckou spoluprácou pri riešení konkrétnych potrieb v obci. „Divoké koalície typu SMK-KDH-SaS-Štb-KSS-SNS (alebo HZDS-SDKU, alebo Smer s hocikým) nie sú nikomu podozrivé. Skôr ako o pragmatickosti lokálnych riešení to však svedčí o vyprázdnenosti komunálnej politiky. Ako sa takáto koalícia postaví k nápadu postaviť pamätník A. Dubčekovi alebo T. G. Masarykovi? Podporí vznik obecného sociálneho podniku? Ako rozdelí dotácie základným školám? Dá rovnako na hlavu mestským, súkromným aj cirkevným?

Komunálna politika je (aj) o ideových svetoch. Kto tvrdí opak, argumentačne kamufluje spájanie sa liberála s komunistom, aby mohli spolu rozkrádať obecný majetok. To je putom týchto podivných koalícií, nie pragmatický pohľad na komunálne problémy.“ (I. Rončák, Sme 11.10.2010) Tak to vidí aj väčšina občanov, a odôvodňuje tým svoju neúčasť na komunálnych voľbách.

Ukážkovým príkladom komerčno pochybného stierania ideových rozdielov v komunálnej politike je bývalý starosta bratislavskej m.č.za KDH, ktorý dovolil celý rok každú nedeľu od skorého rána rušiť široké okolie hlukom z veľkej stavby. A jeho nástupkyňa za Smer, ktorá schválila dokonca aj zvýšenie schválenej stavby o pár podlaží na úkor životného prostredia kvôli väčším ziskom kapitalistov. V inej m.č. zas volebná koalícia SDKU HZDS pomohla Mečiarovej parlamentnej komplicke z čias divokej privatizácie poraziť čestného starostu za KDH, ktorý aj v nedeľu v noci sám malotraktorom odhŕňal sneh po obci….

Byty a iné komodity

Toto hodnotenie potvrdzujú aj mnohé informácie a kauzy z celého Slovenska, nasvedčujúce, že v komunálnom rozhodovaní sú v klientelizme, (ne)kvalifikovanosti a pochybnom narábaní s obecným majetkom a financiami medzi jednotlivými stranami badateľne menšie rozdiely ako na vládnej úrovni. Horúca kauza predaja bratislavských mestských bytov je len jedným, a zďaleka nie najhorším prípadom z mnohých. Preto treba spomenúť aspoň jej podstatné súvislosti.

Národné majetky rozdávané keď bol predsedom vlády V. Mečiar a parlamentu I. Gašparovič, za spolupráce Slotovej SNS, a štátne zákazky takto prideľované za premiérovania R. Fica mali tisícnásobne väčšiu hodnotu. To však nič nemení na tom, že „Systém prideľovania obecných – teda de facto spoločných bytov – založený na svojvôli, bez pravidiel a vyrovnaných šancí pre všetkých je nespravodlivý. …Človek, ktorý si krvopotne zabezpečuje drahé bývanie, a zadlží sa pritom na celý život, nikdy nepochopí, že prijatie bytu za babku je v poriadku.“ (Z. Wienk, Sme, 11.10.) Zvlášť u človeka, ktorého príjem predstavuje aspoň 5-10 násobok priemerného. Niektorí argumentujú v tomto aj ďalších omnoho závažnejších prípadoch pochybných stavebných povolení a iných úradných rozhodnutí, že boli v súlade so zákonom. Bývalý starosta v televízii povedal, že sa to robilo, pred 10 i viac rokmi, na základe zlých zákonov. Prečo však nikto z týchto starostov a dobre platených štátnych úradníkov nespravil nič pre zmenu týchto zákonov? Jediné logické vysvetlenie je, že preto, lebo im to vyhovovalo rovnako ako neexistencia územného plánu. Mnohé totiž nasvedčuje, že podobne sa narába aj s iným mestským majetkom a udeľovaním stavebných povolení. Tak ako pri kauze štátnych lesov z r. 2009 a väčšine ďalších, aj tu je chyba v systéme, a na zlepšenie nestačí vymeniť pár ľudí. „Západ trénovaný stovkami rokov verejných debát tieto princípy už pochopil a vyvarovanie sa zdaniu konfliktu záujmov považuje za rovnako dôležité ako konflikt samotný.“ (Z. Wienk, Aliancia Fair play) Polodemokratický východ zväčša riadne nedorieši ani zjavný konflikt záujmov a pre mesto či štát nevýhodné kšefty a rozhodnutia.

Dá čo nemá

Aj medzi kresťanmi sa stretneme s názorom, že je spravodlivé, keď politik či úradník dostane „všimné“ za vybavenú zákazku. To by platilo, keby platil zo svojho. Každý cent o ktorý nevýhodne nakúpi pre štát službu, alebo predá štátny či obecný majetok horšie oproti najvýhodnejšej možnosti, je okradnutím tých, z ktorých daní a práce to pochádza. Zvlášť chudobných, kultúru, školy, na ktoré potom zostane menej prostriedkov. A každý cent, úplatku, ktorý za to dostane je podielom na tejto krádeži.

Filozofická zásada „Nemo dat, quod non habet“ – nikto nemôže dať to, čo nemá však platí nie len v materiálnej oblasti, ale aj v morálnych, ideových a kvalifikačných schopnostiach. Tie je možné v parlamentnej, vládnej, komunálnej i úradníckej politike najlepšie zhodnotiť podľa minulosti a skutkov. Zvlášť v slovenskej komunálnej politike je to dôležitejšie než spoliehať sa na sľuby a oficiálnu ideológiu strany. Už som písal, že od funkcionára totalitnej komunistickej strany a člena ŠtB nemožno očakávať, že bude budovať demokraciu, proti ktorej jeho rodná strana a ideológia bojovala. To platí aj o úradníkoch, ktorí si zvykli konať nečestne, nekvalitne a s úplatkami. Preto základnou úlohou dobrého šéfa na každej úrovni je stanoviť jasné a spravodlivé pravidlá, dbať o ich dodržiavanie a vyhodiť zo štátnej správy každého, kto tak nekoná. Zvlášť pred komunálnymi voľbami by občania mali dôkladne uvažovať nad hodnovernosťou sľubov. Dá sa napríklad veriť kandidátom, ktorí v predchádzajúcej funkcii zariadili či odsúhlasili nevýhodný predaj majetku či likvidáciu zelene a kultúrneho alebo zdravotného zariadenia slúžiaceho všetkým, keď teraz sľubujú ich záchranu či zveľadenie? V Bratislave napríklad PKO a Karloveské rameno, inde majú svoje kauzy.

Tretia cesta?

Pred pár rokmi sľuboval bývalý komunista R. Fico stranu a politiku tretej cesty k šťastným zajtrajškom. Potom zistil, že je tu prázdno v ľavicovej sfére a zvolil ľavicovo-populistickú rétoriku. Po voľbách sa spojil s nacionalistami, ktorých socialisti vo svete označujú za extrémnu pravicu. Vo vláde pokračoval v praxi svojho populistického predchodcu a spojenca klientelistickým rozdávaním miliardových hodnôt veľkokapitalistom. Niekomu sa môžu zdať správnou treťou cestou predvolebné sľuby nahradiť „opotrebovaných politikov“. To však často sľubujú bývalí námestníci, zástupcovia či obchodní partneri tých „opotrebovaných“, alebo politici ktorí vystriedali niekoľko strán.

Správnou cestou je cesta demokracie, slušnosti, kultúrnosti, spravodlivosti a transparentnosti pri každej štátnej zákazke. Na to je potrebná aj väčšia všímavosť a angažovanosť občanov. Čo však majú robiť občania s „pravicovým“ vedením obce, ktorí nechcú voliť postkomunistickú ľavicu? Jednotlivec môže málo. Aj preto pražský biskup, bývalý disident V. Malý v Bratislave 25.3.2010 kritizoval, že ľudia sú príliš pasívni a nie je dobré, že tým „nahoře“ všetko dovolia. Povedal že bu mala byť skupina angažovaných ľudí z rôznych oblastí, ktorí by sa ozvali, keď treba. Začať by sa malo na miestnej úrovni. (Viac ZRNO20/2010) V jednej bratislavskej mestskej časti napríklad občania dlho nespokojní s činnosťou magistrátu, pravicovej väčšiny v miestnom zastupiteľstve aj jeho socialistickou starostkou založili občiansku iniciatívu „Naša Bratislava“. Tou chcú nielen účinnejšie pôsobiť na chod obce, ako dokáže jednotlivec, ale aj vo voľbách podporiť dôveryhodných nestraníckych kandidátov. Tiež možná iná cesta.

Pavol Martinický