Slzy mám na krajíčku

Do lokálnej politiky som vstúpil preto, že som mal odôvodnený pocit, že v Karlovej Vsi niečo nie je v poriadku. Mal som pocit, že sa plytvá verejnými prostriedkami, nerešpektujú sa záujmy a potreby občanov a naopak, namiesto verejnej služby slúži obecný úrad na napĺňanie osobných ambícií, záujmov a vreciek niektorých jednotlivcov. Vy, spoluobčania, ste ma zvolili za svojho zástupcu. Z tejto pozície mám možnosť a povinnosť pozrieť sa „pod pokrievku“.

Osobne som bol zhrozený z toho, čo som videl a čo sa dodatočne každý deň dozvedám. Predovšetkým to bol takmer nefunkčný úrad. Nejestvovali databázy, prístupnosť k údajom bola takmer nulová. Úradníci neboli naučení riešiť problémy občanov, ale zbavovať sa zodpovednosti. Obecný majetok: cesty, chodníky, schodiská, školy sa roky neudržiaval. Dostať ho do kondície je najmenej na desať rokov efektívneho hospodárenia. Podnety od občanov prichádzajú, úradníci krčia plecami, podklady sa hľadajú a hľadajú, nie vždy je jasné, či ide o majetok mesta alebo Karlovej Vsi.

Na každom kroku sa potkýname o zákony, záväzné právne normy, územný plán Bratislavy, technické normy pre stavbu budov, ktoré sú „na kočku“. Držia chrbát developerskej chobotnici. Vieme, že sú zlé, ale musíme ich dodržiavať a rešpektovať. Všetko toto „čvachtanie sa“ v byrokratickom bahne postkomunistickej, mafiánsko-kapitalistickej legislatívy, akcentovanej nefunkčným miestnym úradom, dedičstvom nevýhodných zmlúv a zbytočných súdnych sporov, ma napĺňa pocitom nemohúcnosti. Z tej nemohúcnosti mi je do plaču! Je mi do plaču, ale nevzdávam sa. Právo – myslím to morálne, je na našej strane!

Rudolf Rosina
nezávislý poslanec