Ako vznikal TORO park
Bola to moja susedka. Vlastne „Naša susedka“. Všetkých nás z Dlhých dielov, aj s tým veľkým „N“ na začiatku. Ale pekne po poriadku. Bývam na Kolískovej ulici od roku 1990. Patrím medzi prvých obyvateľov Dlhých dielov. V tomto úžasnom období našich životov sa na pozadí zásadných politických zmien, napĺňali ľuďom sny o vlastnom bývaní. „Dlhodielske“ rodiny spájali podobné osudy. Po rokoch potĺkania sa po podnájmoch, alebo bývania u rodičov, sme zažívali pocit vlastného domova. Každý si zveľaďoval svoje „hniezdo“ ako vedel. Vypukla „jadrová vojna“ (prerábanie bytových jadier) a zvyšky bytových jadier doplnili kopy po stavbároch zanechaného odpadu. Nebolo to príliš priateľské prostredie pre mamičky vartujúce svoje ratolesti.
V tejto atmosfére oslovila susedov Zuzka Bőhmová, že či by sme nechceli pomôcť s detským ihriskom. Samozrejme som pomoc nadšene prisľúbil. Moja prvá predstava bola, že si svojpomocne niečo „zbastlíme“. Nejaké „kvargle“, možno jednoduché preliezačky, možno malé bránky pre deti na futbal. Zuzka nám však úplne vyrazila dych, keď ukázala fotky nádherného detského ihriska s drevenými vežami, šmýkačkami, šplhadlami hojdačkami a všeličím možným. Na otázku, ako to chce dosiahnuť, odpovedala, že netuší, ale že toto ihrisko videla v Košiciach a také by chcela, pretože také by bolo dobré pre naše deti. Rýchle sme zistili, že musíme bojovať na „dvoch frontoch“: Bolo potrebné získať finančné prostriedky. Jednalo sa rádovo o desiatky ba až stovky tisíc korún.
Bola to nepredstaviteľná suma, ktorá sa z našich žobráckych – postkomunistických platov nedala v žiadnom prípade našetriť. Rozhodujúce ale bolo, presvedčiť orgány miestnej správy, aby projekt podporili a vydali príslušné súhlasy a povolenia.
Na získavanie finančných prostriedkov sme založiť nadáciu. Nazvali sme ju, celkom logicky: „Naše Deti“. Bola zaregistrovaná dňa 22.12.1995 a dostala identifikačné číslo 31753752. Existencia nadácie nás oprávňovala k oficiálnemu „žobraniu“ peňazí. Získavanie finančných prostriedkov nebolo jednoduché. Nadšení sme boli z nadšenia susedov a ľudí z okolia Tí prispeli malými skôr len symbolickými čiastkami. Boli to peniaze ušetrené v núdzi a boli pre nás obrovskou morálnou podporou. Oslovení podnikatelia sa vedeli s projektom detského ihriska stotožniť, ale temer nikto neprispel finančne. Boli ochotní nám poskytnúť služby, reklamný priestor a pod. Išlo to veľmi pomaly a z veľkého úsilia bolo len „málo muziky“.
Skutočný prielom nastal vtedy, keď Zuzka „vykopala“ svoju bývalú spolužiačku, ktorá sa v USA živila prácou pre firmu TORO (záhradná technika). Táto firma sa práve usilovala o preniknutie na slovenský trh a pomoc nášmu projektu považovala za dobrú príležitosť zviditeľniť sa. Preto reagovali kladne a zaslali nadácii šek na 7.000,-USD. Bol to dostatok peňazí na stavbu časti ihriska. Úžasné. Okrem peňazí nám poslali aj darovaciu zmluvu, s celou stranou podmienok. Na čo sa peniaze smú a na čo nesmú použiť. Na aký účel sa ihrisko môže a na aký nemôže využívať. V názve ihriska muselo byť zakomponované meno darcu. Preto ihrisko dostalo názov „TORO park“
Teraz sme sa mohli intenzívnejšie venovať „byrokracií“. Úradníci od nás vyžadovali všetky možné potvrdenia a súhlasy. Mali sme dojem, že vybavujeme povolenie na stavbu raketového sila a nie na stavbu detského ihriska.
Úradník je tvor rezistentný. Začne konať až vtedy, keď zistí, že menej námahy vynaloží vtedy, ak bude konať, ako keď sa bude konaniu brániť. Zuzka vtedy opäť zabrala a prišla s myšlienkou zorganizovať petíciu na podporu stavby ihriska. Petíciu sme odovzdali na miestnom úrade dňa 18.9.1995. Petíciou sa zaoberali odborné komisie a Rada mestskej časti a napokon aj miestne zastupiteľstvo dňa 24.10.1995. Prijalo kladné uznesenie č.230/95. Na základe tohto uznesenia sa rozhýbala mašinéria miestneho úradu Karlova Ves. Nádych absurdity mali potom prednášky miestnych „činovníkov“ o tom, aký je TORO park potrebný a užitočný. Ešte niekoľko dní alebo týždňov predtým, nám tí istí ľudia dopodrobna vysvetľovali, prečo sa detské ihrisko realizovať nedá.
Za financie ktoré sme mali k dispozícii sme postavili šikmú lávku s podestou, 3 drevené veže spojené jedným pevným a jedným reťazovým mostom, dve šmýkačky doplnené šplhadlami a rebríkmi. Nasledovalo slávnostné otvorenie, Čečinka, príhovor starostu a všeobecné „veselie“. V ňom zanikla aj naša, asi „jedna tona úsilia“, ktoré by sme bez Zuzky Bőhmovej vynaložiť nedokázali
V roku 1997 sa Bőhmovci odsťahovali do Devína. Od Zuzky som prevzal „žezlo“ v nadácii a od firmy TORO ďalších 5.000,-dolárov. „Rozbehnutý vlak“ sme priviedli k druhej časti TORO parku. Opäť veľkolepé otvorenie ihriska. Detské súťaže a program zabezpečili animátori našej farnosti, veľkým hangárom pomohli karloveskí skauti. Samozrejme, príhovor starostu, hudba a „veselie“.
Osud nadácie spečatil svojimi likvidačnými zákonmi „Mečiarovský absolutizmus“. Nadácia Naše deti sa zlúčila s nadáciou Bethesda. Starala o TORO park a to aj s finančným prispením mestskej časti (2x 15.000,-SKK). V roku 2002 bol TORO park oficiálne odovzdaný do majetku mestskej časti Karlova Ves a činnosť nadácie bola ukončená.
TORO park skončil svoju životnú púť asi pred rokom. Mestská časť ho po rokoch chátrania nechala strhnúť a na jeho mieste postaviť nové detské ihrisko. Z pôvodného TORO parku zostali len kamenné bloky darované devínskym kameňolomom..
TORO park jednoznačne splnil svoj účel. Hrami na ňom strávili veľa hodín naše deti, dokonca učiteľky z okolitých materských škôlok smerovali svoje vychádzky so škôlkarmi práve na TORO park. Pre mnohých z nás znamená však oveľa viac, ako len ihrisko. Je dôkazom toho, že postupne po malých krokoch sa dajú dosiahnuť aj veľké veci, a že aj nemožné sa môže stať skutočnosťou, ak človek okrem toho že chce, pre toto chcenie aj niečo urobí. K tomuto nás vyburcovala Zuzka Bőhmová a za toto sme jej vďační.
Aké boli ďalšie osudy Zuzky Bőhmovej? Viem, že pracovne pokračovala v projekte denného stacionára, kde sa pomocou pracovnej terapie ako lekár – psychiater starala o pacientov. Projekt bol úžasný v tom, že okrem postihnutých pacientov pomáhal aj ich rodinám. O niekoľko rokov, žiaľ Zuzka ochorela závažným ochorením. Vtedy sa opäť prejavila jej pevná vôľa a cieľavedomosť. Nestarala sa len o seba, ale iniciovala vznik HER klub-u – organizácie združujúcej rovnako postihnuté pacientky, v rámci ktorej si vymieňali skúsenosti a rady a navzájom si pomáhali. Bilbordy so Zuzkinou tvárou obleteli svojho času v rámci preventívno – propagačnej kampane celé Slovensko.
Nezaháľala ani v Devíne, ktorý sa stal jej novým domovom. Sebe vlastným spôsobom iniciovala nové aktivity v devínskej farnosti, ako aj v samotnej obci. Vo finančne zruinovanej mestskej časti iniciovala verejnú zbierku na obnovu kultúrneho domu. Svoju poslednú dobročinnú akciu usporiadala nedávno, na vlastnom pohrebe. Ústami miestneho farára poprosila všetkých zúčastnených nie o kvetinové dary, ale o finančnú podporu pre miestny kostol.
Zuzka Bőhmová všade kam prišla, vedela „zbuntošiť“ svoje okolie k činom, ktoré boli užitočné a prospešné, ktoré by bez jej iniciatívy zostali iba v rovine snenia, alebo „pivných rečí“. Pritom vždy „zbuntošila“ najmä seba.
Česť jej pamiatke!
Za seba, a hádam aj za „Dlhodielčanov“, pripájam skromné: „Ďakujem“.
Rudolf Rosina, Kolískova 4
aktivista Naša Bratislava